...
NOVINKY Z POVIEDOK↓

Yoru Vanpaia - 13.kapitola - New!

Môj prekliaty život - 10.kapitola - END!!

Navždy ťa budem milovať - 3.kapitola

Magický amulet - 7.kapitola - New!

NEW! -Rezidencia Malfoyovcov - úvod / 1.kapitola - NEW!

Na PRIANIE↓
Pre Nover: To, čo potrebujem 1/2/3    
Pre Minu: Známy neznámy 1/2/3
Pre Nover: Temnota nezabíja....dokáže aj pomôcť! 1/2/3
▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬

09 - Minulosť

23. dubna 2011 v 16:00 | Liana |  Môj prekliaty život


Simonka, no verila by si tomu? Ja to dopíšem! :D a tiež aj Daduška. myslím, že čítala túto poviedku, tak vám dvom ju špeciálne venujem :) Je to pravdepodobne preposledná kapitola :)

Prednastavený článok! stále som na chate :D

Eyes odišiel, moje myšlienky s ním. Mala som pocit, že sa povraciam. Nikdy v živote som sa takto skľúčene necítila. Eyes prišiel nápadne až niekoľko hodných minút, ako odišiel Rei, takže mi bolo jasné, že to nechcel pred ním hovoriť.
Ale je smiešny. Čaká snáď, že budem pred ním mlčať? Pred tým, koho milujem? Počkať...možno práve to chce. Aby som mu to povedala. Nemám ani tušenie, čo mi chcel povedať tou minulosťou. Čo môže byť také hrozné? Že by som až váhala, či to Reiovi povedať?
Nedozviem sa to inak než z historických archívov mojej rodiny. A tie sú v Saito, čo je na druhom konci krajiny, dopekla! Nadávala som Eyesovi, že mi dal takého chrobáka do hlavy, nadávala som sebe, že som sa nechala tak ľahko vytočiť. A potom som z únavy vyčerpane zaspala.
Na druhý deň ma prepustili. Rei mi nechal kľúče od domu, za čo som mu bola vďačná. Nemusel to robiť, keď tu nie je, no ako vidím, verí mi. A pozná ma už dosť na to, aby vedel, že by som sa v tom hoteli cítila osamotená. A ako som ešte zistila, Rei mi nechal pred nemocnicou aj auto. A kľúčiky? Zasmiala som sa, keď som ich našla v kabáte. On naozaj myslí na všetko, ja ho fakt milujem.
Šoférovala som veľmi opatrne. Neviem si predstaviť, ako by vyvádzal, keby som niekde nabúrala. Zrejme by hneď dal otočiť let, len aby tu bol a uistil sa, že nezomieram. Uškrnula som sa.
Dom bol uprataný, všetko na svojom mieste a plno jedla v chladničke. V duchu som mu poďakovala a pustila sa do rabovania chladničky. Bola som teda poriadne hladná. Jedlo v nemocnici mi nechutilo, ale vlastne ako skoro každému. Na chvíľku som zapla telku, ale zase ma prepadli tie myšlienky.
,,A dosť," zakliala som, postavila a išla hore do izby. Do menšej cestovnej tašky na plece som nahádzala pár kúskov oblečenia, nejakú vodu na cestu, kúsky suchého jedla a hodila som to do auta. Cesta mi bude trvať minimálne 13 hodín, bože. Prečo som musela žiť tak ďaleko? Takto sa nestihnem vrátiť do dvoch dní, potrebujem aj spánok. A ešte ma k tomu bolí ruka a rebrá, ach bože. Schmatla som prvý papier, ktorý som videla na stole a vytiahla pero zo zásuvky. Rýchlo som tam naškrabala odkaz Reiovi.
Rei,
Prepáč, že som odišla z domu a nič som ti nepovedala. Iba som potrebovala ísť domov a je to dosť ďaleko, takže sa nestihnem vrátiť pred tebou. Mrzí ma to, dúfam, že sa vrátim čo najskôr. Neboj sa o mňa, je mi dobre a nič sa mi nestane. Ani sa nenazdáš a budem naspäť.
Yashi
P.S.: Milujem ťa!
Lístok som položila na stolík hneď v predsieni a s povzdychom vyšla vonku. Nasadla som, naštartovala a vyrazila preč z mesta. O hodinu, keď už som bola asi 70 km za mestom, som si uvedomila, ako mi to všetko chýba a to som len chvíľu preč. Chýba mi Reiova hrejivá náruč, jeho bozky, jeho oči a vôňa. Zatriasla som hlavou. Za tri dni budem opäť pri ňom. Teraz musím urobiť niečo iné.
O niekoľko hodín som sa zastavila na benzínovej pumpe a natankovala plnú nádrž. Aj tak najviac peňazí dám teraz za benzín a aké to šťastie, že mi Rei nechal auto. Vlastne ich mal viac, takže sa nedivím. Zjedla som bagetu, ktorú som si tam kúpila a ktorú mi veľmi ochotný predavač aj zohrial v mikrovlnke. Kúpila som si ďalšiu vodu a opäť sadla za volant.
Po ďalších hodinách som konečne dorazila na miesto. Zaparkovala som pred veľkou usadlosťou, ktorá vyzerala veľmi bohato a trošku staršie. Vyzerala ako sídlo nejakého staršieho panovníka. Vlastne to aj bola pravda. Jediný pravý člen rodu bol po smrti mojich rodičov môj dedko. Babka zomrela pred piatimi rokmi a rodičia pred tromi, takže od vtedy tu žijeme len my dvaja s množstvom služobníctva. Teda žili sme. Dokým som sa nerozhodla urobiť niečo so svojím osudom.
Vyšla som po pár schodoch a vytiahla kľúč spod kvetináča. Otočila som a stále to fungovalo- nikto ho nevymenil ani za ten čas, čo som bola preč. Otvorila som veľké drevené dvere a vošla dovnútra. Nikde som nikoho nevidela, tak som sa rozhodla najprv sa prejsť. Prešla som niekoľko veľkých miestností a skoro nikde nikto nebol. Na záhrade som videla asi troch ľudí, ako niečo robia, no nezaujímali ma. Jedného som našla dole v pivnici, niečo tam upratoval. A dvoch som našla v kuchyni. Vedela som, kde bude môj dedko, no jemu som nechcela hovoriť, prečo som sa vrátila. On možno ani netuší, že som prekliata.
Chcela som čo najrýchlejšie vyjsť na povalu. Vedela som, že tam rodičia celý čas schovávali všetky možné dokumenty, útržky z novín a fotky. Nechápala som prečo, toľkokrát som chcela vidieť seba na fotke, ako som bola malá. Chcela som vidieť svoj bezstarostný úsmev a zamyslieť sa, či sa môj dnešný úsmev aspoň trochu s tým detským podobá, pretože som si ho nepamätala. Nepamätala som si skoro nič z môjho detstva. Nikdy ma tam však nepustili. No dneska odhalím celé to ich tajomstvo.
,,Kde si sa vybrala, vnučka moja?" ozval sa spod mňa prívetivý mužský hlas. A sakra, zakliala som. Zrejme ten plán nebude taký ľahký, pomyslela som si.
,,Ahoj Dedko. Teraz som len prišla," povedala som a zišla k nemu dolu. Objala som ho a dala mu pusu na líce.
,,Veď vidím. Asi sa už veci dosť posunuli čo?" uchechtol sa. Ako si mohol teraz robiť srandu? A čo tým vôbec myslel?
,,Neviem čo máš na mysli," odvetila som.
,,Ale vieš...poďme do obývačky, Judith nám urobí čaj," podal mi ruku. Chytila som sa jej a išla s ním do obývačky. Judith prišla naozaj za krátku chvíľku aj s čajom. Sadla si ku nám a starému otcovi to zrejme nevadilo, takže to, čo mi chcel povedať, ona už zrejme vedela.
,,O čo ide?" opýtala som sa a zatvárila sa čo najviac nechápavo. Obaja si ma premerali pohľadom.
,,Stretla si sa s Eyesom?" opýtala sa Judith a usmiala sa. Ako sa môže usmievať? Hlavne keď sa pýta na toho protivného chalana?
,,Hej, ale počkať-" začala som a moja pusa sa zase zavrela, keď som do obývačky videla vstúpiť jeho. Tlak, ktorý mi určite musel stúpnuť, som sa snažila ignorovať, ale moje nervy to nezvládali. Čo tu ten robí?
,,Nebudem Vás vyrušovať, Igano-sama, iba som chcel pozdraviť Yashi. Uvidíme sa neskôr," poklonil sa k môjmu dedkovi a odišiel. A ja som tupo pozerala na mieste, kde stál pred chvíľou. Prečo sa poklonil? Síce, správne by sa to malo robiť. Ale už dávno sa takéto spôsoby neuznávajú. A oslovil ho menom, čo znamená, že majú bližší vzťah ako len náhodný okoloidúci. A to sa mi už vôbec nepáčilo.
,,Yashi, viem, prečo si prišla. Eyes mi to povedal. Vlastne som mu povedal, nech ti to odkáže. Potrebuješ vedieť všetko, inak ti bude v živote stále niečo chýbať."
,,Čo všetko? Prečo je povala zamknutá?" opýtala som sa, čo som aj chcela.
,,Ja mám kľúč ale dám ti ho potom."
,,Ehm, a nemohol by si teraz? Bude to len minútka," skúsila som to. Potriasol hlavou. ,,Prečo?"
,,Pretože ti to najprv poviem a až tak ti dám kľúč," neústupne povedal. Tak som teda rezignovala a čakala, čo z neho vypadne.
,,Tvoji rodičia pred tebou vždy chceli utajiť, že si jednou z nich. No ja som s tým nesúhlasil. Všetky informácie, ktoré mali o Deťoch Osudu schovávali na povale. Raz si sa tam dostala, keď si mala 10 rokov. Eyes s nami býval s Kanonem od tvojho narodenia, vtedy mali vlastne len rok a Kanone 2 roky. Niektoré veci si sa dozvedela, no mama ťa pri tom pristihla a ty si chcela ujsť aj s nejakými fotkami. Potkla si, skotúľala sa zo schodov a narazila si hlavu. Nič vážne sa však nestalo a v nemocnici povedali, že to nebude mať nijaké následky. Vtedy sa mama rozhodla, že doktori nejako musia zariadiť, aby si stratila pamäť. Neviem, ako sa im to podarilo, myslím že ťa nakoniec operovali a ty si zázrakom zabudla, že si niekedy niečo čítala o Deťoch osudu a videla nejaké fotky. Eyes s Kanonem s tým nesúhlasili, no nemali inú možnosť ako mlčať. Potom odišli k inej žene, ktorá sa o nich starala, až kým sa po 16 neosamostatnili. No a tým, že si stratila pamäť, si ani nepamätáš, že sa celých 10 rokov o teba Eyes a Kanone starali ako o svoju sestru. Toľko ste spolu zažili, boli to fakt krásne roky tvojho života. Bol som smutný, že to tak skončilo, no nemohol som nič urobiť. Tvoja mama bola naozaj prísna a veľmi neústupná, čo sa týka týchto vecí. No mali ťa s otcom veľmi radi."
A ja som na to nevedela nič povedať. Iba som sedela, prechádzala pohľadom z dedka na tetu Judith a vstrebávala, čo mi tu teraz povedali. Moja mama ma nechala zoperovať iba kvôli tomu? Chcela, aby som zabudla na to, čím som? Zabudnúť na to, že som Prekliata sa nedá! A aj tak sa to v deň svojich 15 dozvie každé dieťa.
,,Ako mohla...?!" nedokončila som svoju otázku, ale určite si to domyslia. V mojom hlase sa miešala prímes hnevu a bolesti.
,,Chcela ťa chrániť, tak ako aj Eyesa a Kanoneho, no oni boli veľmi tvrdohlaví, nevedela ich presvedčiť o svojej pravde," odpovedala teta Judith. Potriasla som hlavou a snažila sa upokojiť. Cítila som, ako ma začali páliť oči. Nechcela som plakať, nie teraz. Keď budem sama, možno.
,,Kľúč," povedala som smerom ku dedkovi. Bez slova mi ho podal a ja som čo najrýchlejšie chcela zmiznúť za dverami, ktoré viedli na povalu. Zamkla som sa a posadila sa na zem ku kope škatúľ. Nezdržiavala som svoje ďalej slzy, nechala som ich, nech stekajú, zatiaľ čo som otvárala škatule a vyťahovala z nich albumy s fotkami, nejaké videopásky a samostatné fotky. V jednej škatuli boli len samé útržky z novín, povystrihované články a fotka iných osôb. A keď som sa na nich lepšie zahľadela, spoznala som na nich Kosukeho, Kanoneho, Eyesa a Rio. Rjoko tu nebola. Ku každému z nich bol nejaký článok. Všetky som vrátila naspäť, iba článok o Eyesovi som si začala čítať.
PO chvíľke som ho zložila a ešte viac som sa rozplakala. Rodičia sa ho vzdali? Iba kvôli tomu, že je Prekliaty? Ako to mohli urobiť? Teraz možno kvôli tomu sa z neho stal bezcitný človek. No bolo to hnusné. Bolo to ešte horšie, než čo spravila moja mama. Neviem si predstaviť, ako sa musel cítiť.
Prešlo veľa času a ja som zaspala, zahrabaná všetkými vecami zo škatúľ. Všetko tam boli krásne fotky, ako som bola malá, na koni, so psíkom, s mamou a ockom. Všetko toto tu ležalo roky iba kvôli tomu, že mama nechcela aby som to vedela. Aj tak to robila zbytočne a ja som prišla o veľa krásnych spomienok. Nech by sa stalo čokoľvek, toto jej neodpustím.
Zišla som dolu, tvár a oči rozmazané od špirály a bolo mi srdečne jedno, či ma niekto takto uvidí. Keď som však prehádzala okolo kúpeľne a z nej vyšiel polonahý Eyes, dobre som so sebou nesekla. Červeň sa mi nahrnula do tváre a fakt som musela vyzerať komicky. Eyes ma prebodával pohľadom, no ja som sa neudržala a prešla som ho od pasu hore. Zakotvila som v jeho očiach a čakala, kedy ma on prepustí, lebo ja som to nedokázala. Neurobil to. Priznávam, že hneď ako som uvidela jeho telo, napadli ma hriešne myšlienky. Takto by som mala rozmýšľať pri Reiovi, nie?
Neviem, prečo som potom urobila to, čo som urobila, možno mi prišlo ľúto to všetko, vykročila som k nemu, s pohľadom v jeho očiach, ako zhypnotizovaná a objala som ho. Telo mal po sprche horúcejšie ako je normálna ľudská teplota, no ja som sa napriek tomu zachvela. Nič neurobil, ale ako som zacítila jeho dych na mojom krku, som sa zrazu prebrala a odtiahla sa.
,,Prepáč, ja...prepáč," vysúkala som zo seba a utiekla som smerom k mojej izbe. Radšej som sa ani neobzrela. Zabuchla som dvere a ľahla si. Prečo ma neodsotil? Prečo nič neurobil? Prečo ma nechal, aby som to urobila? Chcel to snáď?
Pri poslednej myšlienke som sa zatriasla. Nie, to by byť nemohlo, od začiatku je ku mne odporný a udržiava si odstup, pritom sme vraj spolu vyrastali. ,A možno to je ten pravý dôvod toho všetkého´ šepol nejaký hlások v mojej hlave.
Trochu nervózna som si ľahla a zaspať som nemohla. Takže keď sa potichu otvorili dvere do mojej izby, pozorne som načúvala a snažila sa zachytiť niečo v tej tme. Keď sa pod jedným uhlom vonkajšieho svetla zaleskli tej osobe vlasy do strieborna, pochytila ma panika a zároveň vzrušenie. Čo sa to so mnou deje?
Skoro som ani nedýchala a zatvorila som oči. Hodných niekoľko minút sa nič nedialo, čiže keď som odrazu ucítila ako so svojimi prstami prechádza po mojej tvári, trhla som so sebou.
Nič nepovedal, iba otiahol ruku, sadol si na kraj postele a oplácal mi pohľad. Hľadela som sa na neho. Nie len pozerala, ale hľadela. Predtým som si nevšimla, aké ostro krásne oči, príjemne črty tváre a lesklé vlasy má. Teraz som si ho dobre obzrela a jeho krása mi skoro vybila dych.
Nie, ja mám Reia. Je to však správne? Milujem ho? Nemala by túžba a láska ísť ruka v ruke? Potom prečo ma chalan sediaci na mojej posteli tak odrazu priťahuje? Akoby som si až teraz uvedomila, kto to je a ako vyzerá.
Pomaly som natiahla ruku a uchopila do nej tú jeho. Pocítila som náhlu nutnosť dotknúť sa jeho pokožky. Prekvapene na mňa pozrel, no nestiahol ju. Naopak, pridal druhú ruku a uchopil moju.
,,Prepáč Yashi, viem, že to nie je správne, ale nemôžem si pomôcť..." zašepkal odrazu a mne z jeho slov nabehla husia koža. O čom to preboha hovorí?
Skôr, než som o tom mohla začať uvažovať, ma pobozkal. Vášnivo, dravo, sladko a jemne, takýto bozk som ešte v živote nezažila. Reiove bozky boli krásne, ale nebolo v nich to, čo je v tomto. Keď som si spomenula na Reia, chcela som sa odtiahnuť, ale nenašla som na to dosť vôle. Eyesove bozky vo mne vyvolávali vzrušenie, aké som doteraz nepocítila.
Ruky obmotal okolo môjho pasu a prisunul sa bližšie ku mne. Výskala som mu vlasy, ktoré mu jemne splývali na ramenách. Zašiel rukou na moju holú pokožku a ja som cítila, ako to miesto horí. Netlačil na mňa, zrejme vedel, že som ešte s nikým nespala. Ale ja som nad tým nechcela polemizovať, a už vôbec nie v takejto chvíli. Potrebovala som ho, tak ako kvety potrebujú vodu a človek kyslík. Chcela som ho cítiť celého. Chcela som, aby to konečne urobil.
Nič som nemusela hovoriť, za chvíľu sme boli obaja nahý a natoľko vzrušení, až mi to pripadalo nemožné a choré. A keď do mňa vnikol, pocítila som slabú bolesť, ktorú však hneď nahradila vášeň tak obrovská, až som myslela, že to neustojím. Vymieňali sme si horúce bozky a naše stony spolu splývali. Vyvrcholili sme v rovnakej chvíli.
Eyes si ľahol a mňa si stiahol na seba. Spokojne som sa nechala unášať jeho teplom a vôňou a zaspala som mu v náručí.

10. kapitola
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 R a v e n ~ N e l l  → ♥ Tvoje SB,ktoré ťa má rada R a v e n ~ N e l l → ♥ Tvoje SB,ktoré ťa má rada | Web | 24. dubna 2011 v 19:33 | Reagovat

Ahoj po dlhej dobe sa ti ozívam :) chcem ťa poprosiť aby si vyjadrila názor k článku -> http://cute-raven.blog.cz/1104/24-4-2011-please-help-me

2 Yuuki Tashi :) Yuuki Tashi :) | Web | 24. dubna 2011 v 21:23 | Reagovat

zlatko :) ani ja nemám rada ten par :D ale pesnička avideo je fájN :D len preto som to tám dala :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama