...
NOVINKY Z POVIEDOK↓

Yoru Vanpaia - 13.kapitola - New!

Môj prekliaty život - 10.kapitola - END!!

Navždy ťa budem milovať - 3.kapitola

Magický amulet - 7.kapitola - New!

NEW! -Rezidencia Malfoyovcov - úvod / 1.kapitola - NEW!

Na PRIANIE↓
Pre Nover: To, čo potrebujem 1/2/3    
Pre Minu: Známy neznámy 1/2/3
Pre Nover: Temnota nezabíja....dokáže aj pomôcť! 1/2/3
▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬▬

01-Sen

9. prosince 2009 v 12:07 | Liana |  Môj prekliaty život


Tak aby som vás trochu uviedla do deja. Bývala som v Tokiu 15 rokov. Teraz som ale učinila najdôležitejšie rozhodnutie v mojom živote. Vybrala som sa na nové a vzrušujúce dobrodružstvo. Teda, ak sa to tak dá nazvať. Môj život nebol nijak zaujímavý, až na to, že som prekliata. Neviem, prečo som sa tak narodila, ani ako je to možné, no stalo sa. Chcela by som, aby som sa radšej nikdy nenarodila. No to sa nedá. Chcem si tento výlet užiť, lebo to možno bude to posledné, čo urobím.
Už niekoľko krát sa ma pokúšali Lovci zabiť, no vždy sa mi nejako podarilo uniknúť, až som sama nevedela ako. Poslednýkrát som ale unikla len o vlások. Bola som na detskom ihrisku, keď som začínala mať blbý pocit, že ma niekto sleduje. A nemýlila som sa. Bol to Lovec. Začal po mne strieľať, a len vďaka mojej obratnosti som mu nejako unikla, no len na chvíľu. Znova ma našiel. Asi hodinu som pred ním utekala. Chcela som ho aspoň omráčiť. A vtedy sa mi to ako keby splnilo. Lovec padol a ja som uvidela osobu zakrytú v čiernom plášti, ako odchádzala. Chcela som ho zastaviť, no márne. Už som ho potom nikdy nevidela. No pamätám si, že som zahliadla strieborný závan vlasov. A to bolo všetko.
No, tak aby ste vedeli, teraz blúdim uličkami a hľadám Narumiho byt. Nemám vôbec poňatia, kde by mohol byť. Naľavo aj napravo bolo plno domov a bočných uličiek. Ach, prečo musí byť aj toto mesto také veľké? Napadlo ma, že by som sa mohla niekoho opýtať.
,,Ehm, dobrý deň, mohli by sme mi prosím povedať, kde býva Ayumu Narumi?" opýtala som sa jednej staršej pani. Zrejme ale bola oveľa staršia, lebo na mňa pozerala tak vyhúkane, akoby v živote nepočula to meno.
,,Č-čo si sa pýtalo, dievčatko moje?"
Mne div nespadla sánka. Teraz som musela ja vyzerať ako úplný debil, no ja som si nevedela pomôcť. Nasilu som v sebe udržiavala smiech.
,,Že či náhodou neviete, kde býva Ayumu Narumi. Jeho švagrova pracuje na policii."
,,O, áno, už viem. Jej manžel, myslím že...Kjotaka Narumi, záhadne zmizol, že mám pravdu? Ak je to jeho mladší brat, tak býva neďaleko. Keď pôjdeš rovno, o dve uličky zaboč doprava a potom doľava, a rovno oproti kovovej bráne," vydala zo seba pomaly. Myslela som že umriem.
,,Oh, veľmi pekne vám ďakujem, majte sa a dovidenia." ,,Áno, áno, dúfam že som ti pomohla." ,,Jasné, nebojte, ďakujem a dovidenia," odbila som ju už narýchlo a vydala som sa tou hlavnou ulicou. Išla som presne ako mi povedala. Našla som jeho bránu, a mal tam aj menovku. To mi stačilo, a tak som sa pobrala nájsť si nejaké ubytovanie.
,,Uff, som uťahaná. Zajtra si musím nájsť nejakú prácu, a začať chodiť do školy, inak budem veľmi nápadná. Hrr, keď mne sa vôbec nechce," pomyslela som si zívla si.
Dostala som sa do celkom pekného hotelu. Objednala som si izbu a ľahla unavene do postele. Dneska som toho mala už dosť. Prezliekla som sa do letnej košele na ramienka a nad kolená a umyla zuby. Padla som do postele a hneď zaspala.
V noci sa mi ale zdal veľmi čudný sen. Stala som na opustenej streche hotela. Nemohla som sa ani pohnúť. V tom som počula výstrel asi na meter odo mňa. Lovec. Zase. ,,Ááááá, čo mi nemôžu dať aspoň na chvíľu pokoj? Ja viem, že...že Prekliate deti nemajú existovať a nikdy nemali, no chcem ho aspoň vidieť. Chcem vidieť toho, v koho Kjotaka vložil nádej na našu záchranu. No to sa nestane, keď mi strelí guľku do hlavy." Ďalší výstrel, a zase bližšie pri mne. Zavrela som oči a pomaly sa zmierovala so svojím osudom. ,,Vlastne to tak bude možno lepšie." Pomyslela som si. Čakala som na smrť, no ona nikde. Otvorila som oči, a predo mnou stál on. Ten, čo ma zachránil i naposledy.
,,K-kto si?" vykoktala som zo seba.
,,Som tvoj ochranca. Vždy som stál pri tebe, a tiež budem. Ja som tiež, jeden z...Detí osudu."
Na to som sa prebudila celá spotená. Išla som si opláchnuť tvár pod studenú vodu a napila som sa. Opäť som si ľahla, no dlho som nemohla zaspať. Nad ránom ma zobudilo prudké svetlo slnka. ,,Do riti, prečo som len nezatiahla tie rolety!" zanadávala som si a hneď mi bolo lepšie. Osprchovala som sa, umyla a v župane som si pripravila ľahké raňajky. Vyniesla som si ich na balkón. Sadla som si a celá šťastná sa najedla. Je to tu úplne iné, ako u nás. Je tu väčší kľud, ale hlavne tu mám prečo byť.
Dojedla som a obliekla som sa. Do čiernobieleho trička, krátkych čiernych kraťasov , tenisiek, a na hlavu som si dala bielu čelenku, ktorá vynikala v mojich čiernych vlasoch. Nemierila som si to do blízkeho obchodu s hračkami a dúfala, že ma vezmú.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama